Miriam Bzdilíková
Obsluha
Nechcem robiť nikomu reklamu, nemám to rada. Podľa mňa obchody nerobí len tovar, ale najmä ľudia, ktorí v ňom pracujú. Môžu ponúkať 100% zľavy, no s kyslým výrazom a nechuťou toho moc nepredajú. Ona mala úsmev a žiarila.
Som mamina, manželka, učiteľka a amatérska redaktorka miestnych bezplatných novín. Milujem život a všetko s ním spojené. Zoznam autorových rubrík: Zo školkej katedry, Prežité, špáranie do politiky, Súkromné, Nezaradené
Nechcem robiť nikomu reklamu, nemám to rada. Podľa mňa obchody nerobí len tovar, ale najmä ľudia, ktorí v ňom pracujú. Môžu ponúkať 100% zľavy, no s kyslým výrazom a nechuťou toho moc nepredajú. Ona mala úsmev a žiarila.
Návrat z výletu bol skvelý. Plné brušká, červené líčka od slniečka, v nôžkach krásnych 8 kilometrov a nedočkaví rodičia pri škole. Za zákrutou, 30 metrov od školy stojí autobusová zastávka. Drobec po mojej ľavici tam niečo zbadá a potiahne ma za rukáv. Aha, pani učiteľka. Tam niekto leží! Z tváre sa mi vytratila z úsmevom aj farba.
Tohto roku je to 25 rokov, čo moji rodičia kúpili dreveničku v osade uprostred lesov. Kam oko dovidelo, boli samé stromy. Presne tak, BOLI!
Pred hladným víkendom bolo potrebné nakúpiť. Na chalupe sme niekoľko kilometrov od obchodíkov, takže najbližšie dopĺňanie chladničky sa bude konať v pondelok. Na parkovisku sa ku mne blížila známa červená tvár slobodného bezdetného mladíka, ktorý pochoval, odchoval, chová, živí, spláca, lieči toľko ľudí, čo by zaplnilo väčšiu telocvičňu...
"Mami? Potrebujem si umyť vlasy. Ohreješ mi vodu na sporáku?" opýtala sa ma večer staršia dcéra. Nie, nebývame v dome a manžel nezabudol zapnúť bojler. Sme panelákoví rukojemníci na mrznúcich Kysuciach.
Teraz beží v televíziách reklamný spot, kde si každá z nich v čierno-bielom nemom filme robí srandu zo svojich vlastných seriálov. Spot končí sloganom "Rozumieme nepočujúcim" a značka telefónneho operátora. Prevracia sa mi žalúdok.
Deň bol úplne mizerný. Celodenný dozor, suplovaná šiesta hodina, uvrieskaná jedáleň, vonku neutíchajúci dážď, škriabanie v krku. Cesta domov s dvoma utáranými ratolesťami a neterkou...
Len toť, nedávno, otváral pán minister školstva školský rok na našej škole a vyprevádzala som ho v družnej debate o tom, ako naše učiteľky (vrátane mňa) úspešne ukončili štúdium angličtiny a máme celý prvý stupeň pokrytý kvalifikovanou angličtinárskou komunitou. Bol rád a vyzeral, že sa úprimne z tejto skutočnosti teší. Vraj kvalifikovaných učiteľov na prvom stupni treba. Dnes som cestou z práce počúvala rádio a v ňom bleskovú správu, že minister uvažuje o zrušení cudzieho jazyka na prvom stupni. Nieto kvalifikovaných pedagógov. Takú facku som nečakala!
Ako ďaleko siaha pamäť človeka? Čo všetko si dokáže vybaviť z detstva? Čo predchádzalo tejto udalosti? Jednoznačne silný emočný zážitok.
V deň, keď si sadne malé dieťa k stolu a snaží sa odkrojiť čaptavými rúčkami "žuvačkové mäsko" v školskej jedálni, pristupuje k nemu trpezlivá vychovávateľka, krája mu ho a vysvetľuje: "Papkaj mäsko, budeš mať po ňom svaly." Dieťa v tom momente asociuje a v hlávke vzniká prapodivná logika.
Ľudová múdrosť, ktorú si učitelia v pár mestách, dedinách, obciach v týchto ňoch vyskúšali na vlastnej koži. Toť moja skúsenosť.
Žuvačka už od 2. svetovej vojny, čo ju do našich končín priniesli americkí vojaci, patrí k bežnému štandardu dňa. Deti vreštia pri pokladni a mamy kupujú. Fajčiari dofajčia a už si osviežujú dych. V reklame nás presviedčajú, že po každom jedle je žuvačka skvelý nápad. Cibuľový či cesnakový dych sa snažíme prekryť mentolom, pred rande len tak pre istotu v strachu o svieži dych. No len čo sa žuvačka vyžuje, čo s ňou?
Neviem ako koho, no mňa už len z myšlienky na túto trojkombináciu ide roztrhnúť. Prísť domov s exkrementom alebo žuvačkou na topánke a prejsť cez prah obsypaný ohorkami.... Moja osobná nočná mora.
...Ide len o malú úvahu po náročnom dni... Niekedy mám pocit, že mi do prúdu reklám nasilu natlačia kúsok filmu. Už som si zvykla neriadiť sa programom, v ktorom si pri slovenskej komercii musím pridať 10-15 minút a po 19. sa načas začína len spravodajstvo.
Keď po obchode behá žena, je to taký malý relax a trochu chaos. Aspoň pre mňa. Keď vidíte nakupovať muža, má to svoju logiku a presne vytýčenú trasu. Ja som sa od zeleniny opäť vrátila k pečivu, len aby som vzápätí rýchlo zase hodila pohľad na rajčinky. Nedalo sa ich nepočuť. Dvaja muži v stredných rokoch sa zdravili a vravia : "No zdravím! Dlho som Ťa nevidel! Si pribral, čo?". Druhý naňho hodil spokojný úsmev, pohladil si bruško a odpovedá : "Ahoj. Čoby! Zmužnel som!" A spolu kráčali k pokladni.
Cesta z prednášky, na ktorej som sa dozvedela niekoľko spôsobov ako rozvíjať slovnú zásobu na vyučovaní anglického jazyka + info k záverečným prácam. Doma prázdny byt, auto plné učiteliek bažiacich po víkende. Vyložila som celú várku na susednom sídlisku a tešila sa na vyloženie nôh a skorý spánok. Ráno ma čaká cesta za manželom a deťmi na chalupu a chystám sa ešte kúpiť obľúbený džúsik. Večer oblial mesto do teplej tmy, vzduch voňal skorým príchodom mrazu. Zvolená skratka vedie okolo cintorína, na ktorom odpočívajú moji blízki. Tá posledná, čo k nim pribudla, bola moja babička.
Z práce domov ma takmer denne čaká behanie po obchodoch, aby moji drahí najbližší mali čo dať do úst. Pečivo sa kupuje každý deň a takmer denne aj niečo, čo práve doma došlo (a už ma napadá aj Pištova angličtina). Neviem akým zázrakom, ale vždy mám plný vozík. Preto mám radšej tie vysoké. Kráčam upachtená k autu, diaľkovým odomykám a už ma dobieha "Robinson" v plnej vrave. "Mladá pani, nemáte drobné?" Neušiel mi jeho zúbožený vzhľad, zanedbaná hygiena a sklenený pohľad, ktorý čoskoro mal vytriezvieť. "Na alkohol Vám nedám ani cent!" precedila som cez zuby a vykladala nákup do auta. Nedal sa odbiť a pokračoval :" Ja nechcem piť alkohol. Ja som hladný."