Otočila som sa k nemu, pozrela mu do očí a povedala: "Peniaze Vám nedám. Ak máte hlad, poďme do obchodu a kúpim Vám niečo." Od prekvapenia stratil na moment reč a neveriacky pokrútil hlavou. Pozrel na svoj zjav v odraze vedľajšieho auta a opýtal sa: " To naozaj? Pôjdete so mnou do obchodu?"
Usmiala som sa, zavrela auto,odložila nákupný vozík a šla späť do obchodu. Robinson šiel za mnou ako poslušné chlapča. Do košíka som sa chystala vložiť nejaký šalát. "Aký chcete?" S výrazom zaskočeného politika sa načiahol za treskou. Vraj ak si môže vybrať, tak toto tu. Ideme ku pečivu. Podala som mu vrecko, nech si naberie koľkokoľvek rožkov. Vzal tri, viac vraj nepotrebuje. Prihodila som minerálku a keksík ako dezert. Robinson stále kráčal krok za mnou, asi sa aj trochu hanbil. Pri pokladni som všetko zaplatila, vložila do tašky a podala mu ju so slovami : "Dobrú chuť a nepite."
S dobrým pocitom, že som vykonala dobrý skutok, sadla som späť do auta a chcela odísť. Nedalo mi to. Čakala som, kým ho uvidím. Vyšiel von, sadol na zem za obchod a pustil sa do jedenia. Možno krok dobrým smerom.
O pár dní som Robinsona videla na inom mieste. Už nič nepýtal, asi u niekoho uspel. Váľal sa na zemi vo vlastných výkaloch, neďaleko pet fľaša s jabĺčkom na obale. Aj tak som nákup ešte niekoľkokrát zopakovala, hoci v inom obsadení.