Môj osobný Valentín

Autor: Miriam Bzdilíková | 14.2.2015 o 0:00 | (upravené 15.2.2015 o 11:30) Karma článku: 4,61 | Prečítané:  313x

Človek, vďaka ktorému sa v našej rodine každoročne 14.2. oslavovalo, sa narodil 14.2.1917. Bol to môj deduško, človek s veľkým srdcom a usmiatými očami. Toho roku  by sa dožil 98 rokov.

Moje najmenšie detstvo sa spájalo vždy s deduškom. Škôlkárske roky bol mojim anjelom strážnym, večne zafúľaným od popola, ktorý býval v pivnici našej škôlky. Robil kuriča a školníka, hoci si už mohol užívať dôchodok. Učiteľky deti strašili, že keď budú zlé, ujo kurič ich vezme do pivnice. A ja som sa k nemu vždy pritúlila a povedala: "Deduško, vezmi aj mňa."

V kúte stála veľká pec, vľavo od nej hromada uhlia a dreva, z pravej strany staré kreslo a na vešiakoch asi tri baretky. Vždy ma vzal do svojho silného náručia, postískal, posadil do kresla a ja som si užívala pohľad na nakladanie do pece. Možno som si tak nejak predstavovala čertov, ktorí kúria v pekle, ale môj deduško bol moja láska. Všetky silné zážitky zo škôlky, ktoré si pamätám, sa spájali s ním.

Nemala som ani 5 rokov, keď sa stalo niečo zlé. Pamätám si, ako sme ráno prišli k babičke, deduško ležal na gauči, ženský plač, behajúci muži, panika... Tu moje spomienky na škôlku veľmi blednú. Neviem, či prešlo pár dní či týždňov, no u babičky pribudla zvláštna posteľ na kolieskach s tyčou a vozík. Nerozumela som, prečo. No keď priviezli deduška a uložili ho na posteľ, vedela som, že je pre neho. Nepamätám si rozhovory dospelákov, len slovo, ktorému som nerozumela. Porážka. Z môjho deduška sa stalo bábätko, ktoré kŕmili, prebaľovali, ktoré nerozprávalo a mala som pocit, že ma ani nepočulo.

Ďalší rok s ním mám rozmazaný. Ale ako prváčka som pravidelne dobehla a ukazovala mu včielky v žiackej knižke. Vedela som, že ho môžem hladkať len po pravom líci, lebo tam to cítil. Už začal chodiť a na pol tváre sa usmieval. Rozprával síce pomalšie, ale úplne zrorumiteľne. Rokmi nám zaviedol rituál. Párkrát do týždňa sa holil strojčekom. Chodili sme mu chystať holenie. Na stôl sme postavili zrkadielko, pri ktorom sa babička v kuchyni natáčala. V koženom púzdre mal strojček, štetec na čistenie, nejaké fidlátka, čo som nikdy nevedela na čo sú. Oholil sa sám. Dal si Pitralon, a my sme čistili.

Rokmi sa krásne rozchodil a jeho prechádzky boli takmer hodinové. V mojom poslednom roku na základke som zbadala, že už chodí len po koniec záhrady a opäť potrebuje po svojom boku človeka, ako na začiatku. Ale humor ho neopúšťal. Nikdy na nás nekričal, svojou palicou sa zo srandy zaháňal. Pár dní pred posledným vysvedčením ľahol do postele a už nevstal. Neviem, či vnímal, keď som mu ukazovala samé jednotky a či vedel, že ma prijali na strednú školu. Ale v druhý prázdninový deň umrel. Tohto roku to bude už 25 rokov.

Včera sa mi prisnil. Prišiel po vlastných a pohladil ma po líci. Plakala som. Viac, ako keď umrel. Jeho oči sa smiali, hoci tvár mal smutnú. Bol fešák a takého si ho budem pamätať. Jeho životnú silu, ktorú dal do každej mojej bunky. Mám nos po babičke, ale on je v mojom srdci.

Všetko najlepšie k narodeninám. Ty môj osobný Valentín. Navždy ťa ľúbim <3

 

 


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?