Po piatej hodine, v dobrej nálade a s plným žalúdkom, som si robila dozor v školskej jedálni, ako každý piatok. Ukričaných piatačikov som napomenula, nech trochu stíšia hlas. Keď sa rozprávajú pri jedle a navzájom si pľujú do tanierov, nech aspoň nerušia hlukom ostatných.
Najstarší žiaci z vedľajšej školy sa vrútili dnu ako veľká voda. Zrakom som skontrolovala, či majú návleky, keď nosenie papúč ich zaťažuje. Naši družinári začali robiť veľký hluk, takže nasledovalo opäť napomínanie. Vtom mi jedna žiačka povedala, že dvaja chalani ich predbehli v rade. Mládencov som upozornila a požiadala, nech sa presunú za dievčatá. Šlo o dve miesta vzad. Jeden sa odul, no presunul sa s frflaním a asi aj nejakou nadávkou na perách. Ten druhý, o dve hlavy vyšší odo mňa, na mňa zrúkol: "Odkiaľ viete, že som sa predbehol? To veríte tým babám?" Pozrela som mu do tváre, v ktorej mal grimasu pohŕdania a neovládateľného hnevu. Vravím mu: "Z očí ti srší úprinosť a dobrota. Šmykaj za dievčatá!" Vzala som ho za ruku. Vytrhol sa mi a spustil: "To čo si dovoľujete! Nechytajte sa ma, lebo...!" Vyzeral, že ma udrie, alebo aspoň odsotí niekde medzi stoličky. Som drobnej postavy, dokázal by ma prehodiť cez celú jedáleň, keby chcel.
Taký príval adrenalínu som naposledy pocítila.... vlastne nikdy v živote som taký rýchly nástup tohto hormónu nepocítila. Mala som si zahryznúť do jazyka a skúsiť cestu pokoja a pochopenia, ako sa na kultúrneho a vzdelaného človeka patrí, ale adrenalín v mojom pravekom malom mozgu aktivoval miestečko, vďaka ktorému si matky vždy vedeli ubrániť svoje hniezdo aj pred najväčším predátorom. Asi to ani nebol môj hlas, ktorý naňho zakričal: "To čo si dovoľuješ, ty hajzel?!" Mládenec, ktorý nebol zvyknutý na aktívny odpor zapojil občianske podvedomie a zvýšeným hlasom vraví: "Za toto vás môžem zažalovať!" Slušne vykal, to sa mu musí nechať. "Tak to skús! Uvidíme, kto z koho. A vypadni za dievčatá!" Cítila som, ako sa mi vlieva krv do hlavy. Kuchárky prestali vydávať obedy a štyri hlavy sa vyklonili z okienka. Jedáleň stíchla a počúvala našu výmenu. Neveriacky krútili hlavami a na jednej bolo vidieť, že chalan ma šťastie, lebo stála za regálom. S tou naberačkou v ruke vyzerala nebezpečne.
Viem, hajzel nie je práve adekvátne slovo z úst učiteľky na pôde školy, ale našťastie mi vypadlo len toto. To, čo som mala na jazyku pud sebazáchovy v rýchlosti pretransformoval. Chalan sa postavil oproti mne, v očiach pohľad vraha. "Takto sa so mnou nebudete baviť! To len tak nenechám!" Neustúpila som ani na krok, hoci sa nebezpečne nado mňa skláňal. "Ako sa to správaš voči staršiemu človeku? Voči učiteľke?! Ako sa volá?" opýtala som sa kuchárok. Povedali. A on mi povedal meno. "Môj zlatý. Toto ti len tak neprejde. Ododnes ti budem vždy, keď prídeš do jedálne, za zadkom ako vred. Kamkoľvek sa pohneš, idem tam!" Chalan sa uškľabil a postavil za dievčatá.
Keď si sadol k stolu, kde už naňho čakali traja spolužiaci, veľavravne sa začali rehotať na celú jedáleň. Postavila som sa k ich stolu a stála. Sledovala som dianie v jedálni, veď dozor bežal ďalej. No pomaly muchu bolo počuť. Len deviataci z druhej školy sa snažili o vtipkovanie. Stála som tam so založenými rukami a nenechala sa viac vyprovokovať. Dojedol buchty a šiel vrátiť tanier. Bola som mu v pätách. Návleky si náročky vyzul v jedálni, nie v šatni. Po mojom upozornení, sa sarkasticky "ospravedlnil" a opýtal sa, kam ho chcem až sprevádzať. Vravím, že až ku dverám školy. Vonku mi je ukradnutý. Vraj je na tom rovnako.
Otvoril dvere na škole, rehotal sa na celú hubu a povedal" Ďakujem za vyprevadenie, ha-ha-ha." "Nemáš za čo. Aj nabudúce!" A teraz nasleduje gobalizácia. U väčšiny ľudí. Pokiaľ mám takéhoto hajzlíka v susedstve, denne vidím jeho výčiny a som trošku starší ako 40, mám pocit, že mládež je skazená. Všetka mládež. Po dobúchaní srdca a ustálení tepu som začala premýšľať. Našla som si ho na facebooku a prišlo mi ho ľúto. Fotky plné násilia, zbraní a póz so vztýčenými prostredníkmi, trápne komentáre, rebelské gestá,... Chalan sa chce zaradiť. S matkou zametá, s učiteľmi tiež, byť zlý ale ovládať svoje práva, zastašovať menších a slabších, vzdudzovať strach. Smutné.
Budem mu vredom na zadku, pokiaľ sa dostane na moje územie. Mám tam 350 detí, z ktorých si každé zaslúži jeho rešpekt. Na to dozriem!
