V nádhernú teplú sobotu som sa s mojimi dievčatami vybrala na neskoré jesenné hríbiky do lesa pri chalupe. Absolvovali sme cestu okolo lisnáčov, ktoré zhodili listy a odkryli nádherné možné skrýše. Aj keď sme tam nič nenašli, teplé slniečko nám ohrievalo tváre aj na miestach, ktoré v lete vrhali tmavé tiene.
Prešli sme popri "mesačnej krajine" (25 rokov späť tam pováľalo stromy, tak sme jej dali toto meno), ktorá sa pýši omladinou stromčekov skoro všetkých ihličnatých druhov. Prešli sme len pár metrov za... a mladučký les vystriedalo od nevidím do nevidím rúbanisko. Na Postálke (kataster Rakovej) som sa zastavila a videla nikdy nevidené. To, čo kedysi zakrýval hustý les, bolo vidieť ako na dlani. Milošová aj s rybníkom.
Miesta, pred pár rokmi pokrývané desaťročiami napadným ihličím a hustým kobercom machu, dnes ukazujú pahýle stromov, vysušené trsy trávy a hnijúce pne. Miesta, kade som pred pár rokmi vláčila svoje tehotné bruško a dýchala vlhkosť lesa sa premenili na suché lúky a ešte suchšie rúbaniská. Nikde ani náznak toho, že niekoho tento stav trápi. Nikde ani jeden ľudskou rukou vysadený stromček. Chuvalce stromov zo semienok, husté ako nepretrhaná mrkva. Príroda sa chce zregenerovať, ale človek nedovolí.
Hľadala som studničku, ktorá aj uprostred najhorúcejších dní zurčala na palec hrubým cícerkom vody. Bol pri nej vždy pohárik na vodu a smädní hubári či turisti z nej pili. Ostala po nej len mláčka, vytekajúca spod zvaleného pňa. Kto môže za tento katastrofálny stav? Nech sa nikto nevyhovára na kôrovca! V lese, ktorý ešte ostáva, sú krížmi označené zdravé stromy. Ak sa takto správame k dedičstvu, o ktoré sa generácie pred nami starali, aký príklad dávame generáciám po nás?
Ja som rozčúlená oškrabala jeden z krížov a decká ďalší. Snažili sme sa blatom a ihličím zamaskovať bielu farbu. O týždeň sa pôjdem pozrieť, či poprava v katartr(of)álnej časti pokračuje.
