Boli päťdesiate roky a očkovania sa nevykonávali v takom rozsahu ako dnes. Keď dostala vysoké horúčky a privolaný lekár len skonštatoval, že do rána umrie, rodinu to zlomilo. Neumrela. Bojovala s detskou chuťou do života, silou, ktorú dospelý človek nepozná. No zaplatila vysokú cenu. Telíčko batoliatka, také krehučké a drobné, choroba pokrútila a uviedla do večného kŕču.
Ako roky bežali, chcela bežať aj ona. No nedalo sa. Prvé samostatné kroky spravila v štrnástich. Vzdelanie dostala medzi "inými", tiež odsunutými a podcenenými spoločnosťou. Veľa čítala, veľa počúvala, pozerala, vyšívala, vychovávala netere a synovcov. Všetci ju mali radi, lebo aj ona všetkých ľúbila. Mala priateľov, mala rodinu, no nikdy nie to, čo napĺňa každú ženu. Lásku muža a vlastné dieťa.
Po smrti rodičov, ostala akoby sama. Má rodinu, sestry, brata, netere, synovcov, no nikoho po svojom boku. Mať tak choré telo a uvedomovať si, o čo všetko ma život pripravil, nemala by som toľko síl, ako ona. Je tou najstatočnejšou a najlepšou osobou, ktorá ma pomáhala mojim rodičom vychovávať. Teraz, keď potrebuje ona pomoc, som veľmi ďaleko. Často plačem v samote, keď sa pozerám na fotky s ňou.
Jej telo už nevládze. Je vyčerpané zo sústavného boja. Vzdáva sa. Možno by ešte chcela bojovať, no nemá pre koho.
:(((((((
